Osudná chyba

Jedného dňa prišla na policajné oddelenie pani Grossová spolu s dcérinou spolupracovníčkou a oznámila, že jej dcéra Evelin je nezvestná, nevrátila sa po práci domov. Pani Grossová ju v neskorších hodinách šla hľadať a našla pred obchodným domom, kde Evelin pracuje ako brigádnička, jej auto. Nebolo zamknuté, v spínači ostával zasunutý kľúč a na sedadle ležala jej kabelka so všetkými dokladmi a peniazmi.

Dcérina spolupracovníčka, ktorú sa jej podarilo vyhľadať, tvrdila, že z budovy vychádzali spolu medzi poslednými, avšak pred vchodom pre zamestnancov sa rozlúčili a každá išla na parkovisku ku svojmu autu. Odvtedy ju už nevidela. Prípad prevzal major Drozd so svojím tímom vyšetrovateľov. Upokojoval matku a prisľúbil, že zmiznutie dcéry okamžite začnú vyšetrovať.
„Začneme s osobami, s ktorými sa Evelin bližšie poznala,“ povedal major poručíkovi Fialkovi a zvolal svoj tím v oddelení vrážd.

Nepríjemné pocity
Najbližšia priateľka Eveliny Grossovej a jej spolupracovníčka Dana Bórová pri podrobnejšom vyšetrovaní na oddelení prezradila, čo jej Evelin raz priznala. Vraj má nepríjemné pocity z istého pracovníka z učtárne obchodného domu, kde obe brigádnicky pracovali. Tvrdila jej, že ju stále prenasledoval, navrhoval jej stretnutie a dvoril sa jej dosť agresívnymi spôsobmi. Evelin sa mu vyhýbala, nemala však odvahu sa sťažovať u vedenia.
„Prečo?“ opýtal sa major.
„Viete, bola iba brigádnička a ľahko by jej mohol zariadiť prepustenie,“ zdôvodňovala Bórová, „pán Peter Krampa, ten z učtárne, má pevné postavenie a dôveru vedenia,“ rozhodne navyše zdôraznila.

Ešte si spomenula na zvláštnu poznámku, ktorú Eveline Krampa nedávno povedal:
„Chcel ju vraj objať a pobozkať,“ vzrušene vypovedala, „Evelin sa mu vytrhla z náručia a on jej zlostne povedal, keď nebude jeho, nebude nikoho iného.“
Major zdvihol obočie, čelo sa mu zvráskavelo a iba poznamenal:
„Dobre, zatiaľ vám ďakujeme,“ významným pohľadom pozrel na poručíka Fialku sediaceho pri vedľajšom stole.
Keď Dana za sebou zatvorila dvere a odišla v sprievode službukonajúceho policajta, mal otázku na poručíka.
„Počuj, Milan, urobili ste prehliadku v izbe nezvestnej?“
„Áno,“ krátko potvrdil a predložil majorovi fotografiu muža, „toto sme našli v jej stolíku,“ a obrátil zadnú časť fotografie, kde bolo napísané: Milovanej Evelin z lásky, Karol.

Dva dni po ohlásení stratenej osoby prišla správa, že istý muž pri prechádzke so psom pri nábreží neďalekej riečky objavil v poraste vrbín ležiace telo ženy. Major s poručíkom ihneď vyrazili na spomenuté miesto, kde už experti so súdnym lekárom robili predbežnú prehliadku miesta i mŕtvoly. Potvrdilo sa, že telo patrí Evelin Grossovej.
Lekár konštatoval, že zomrela po vykrvácaní z dvoch bodných rán a bola pohlavne zneužitá.
„Ostáva nám nepríjemná povinnosť, oznámiť to matke,“ vyriekol major a vykročil k autu.
Poručík však ostal a ešte za ním zavolal:
„Ja zájdem za tým sebavedomým donchuanom Krampom.“
Neprešla ani celá hodina, keď poručík vošiel do kancelárie účtovníka Krampa priamo na jeho pracovisku.
Po zvyčajnom predstavení sa a predložení policajného preukazu začal k veci.
„Počuli sme, že ste sa slečne Evelin Grossovej dosť neodbytne dvorili,“ povedal poručík, keď mu účtovník Krampa ponúkol miesto v kresle.
„To nemyslíte vážne,“ položartom vyprskol slová Krampa.
„Myslím to veľmi vážne, máme to totiž overené,“ ráznejšie poznamenal poručík.

To sú všetko taľafatky
Krampa bol vysoký, úhľadný mladý muž a medzi rozhovorom ukladal akési listiny do skrine, potom sa so stálym úsmevom obrátil na poručíka a sadol si za stôl.
„Viete, to si myslia o sebe mnohé žabky, ktoré tu brigádničia, ak ste k nim priateľský,“ a začal zhŕňať papiere na stole.
Poručík sa k nemu naklonil a dôrazne riekol:
„Máme dokonca potvrdené, že ste sa jej vyhrážali. Ak nie vy, tak potom nikto iný!“ hlas postupne zvyšoval.
Krampa zobral niekoľko fasciklov, vstal a s posmeškom vyhlásil:
„To sú všetko taľafatky a prepáčte, musím ísť na poradu k riaditeľovi.“

Major po nepríjemnej návšteve u pani Grossovej zašiel za Evelinim milencom Karolom Himmelom. Tento sa sprvu vykrúcal, že Evelin nepozná. Až mu major povedal, že je mŕtva a ukázal mu jeho fotografiu s venovaním, odrazu sa otvoril ako na spovedi.
„Máme sa,“ trocha sa zarazil, sčerveneli mu oči, „totiž mali sme sa veľmi radi. Sprvu sme to tajili, bolo nám dobre, ale keď sa o našom vzťahu dozvedela moja manželka, začala sa mi vyhrážať. Nebolo iné východisko a chcel som sa rozviesť. Scény, aké mi manželka Barbara robila, boli na nevydržanie. Rozhodli sme sa s Evelin, že odídeme do Rakúska a začneme nový život. Žiaľ, takto sa všetko definitívne skončilo,“ dal si tvár do dlaní a plakal.

Pri pitve sa overilo, že Evelin zomrela 14. septembra medzi 19. a 21. hodinou. Vyšetrovatelia sa zamerali na zistenie u podozrivých osôb, kde boli a čo robili v tom čase.
Peter Krampa bol údajne v tom čase doma sám a pozeral televíziu. Karol Himmel si vtedy v garáži vysával svoje auto a jeho manželka Barbara bola vraj hore v dome sama a čítala si. Teda všetko veľmi chabé alibi.

V kancelárii oddelenia zazvonil telefón. Príslušník mestskej polície volal, že na výpadovej ceste z mesta našiel náhodný chodec ťažko poranenú mladú ženu neďaleko zaparkovaného auta.
Keď prišli major s poručíkom na miesto, ranenú ženu práve odvážala sanitka do nemocnice. Obaja narýchlo vypočuli policajtov, ktorí im volali. Otázky kládli i chodcovi, ktorý postihnutú osobu našiel a mobilom zavolal políciu. Poručík si urobil krátke poznámky a poznačil si meno a adresu nálezcu zranenej ženy.

Čerstvé stopy
Technici medzitým pri kontrole odstaveného auta poranenej osoby našli neďaleko na lesnej odbočke úplne čerstvé stopy pneumatík iného auta. Ihneď urobili odliatky, boli jasne čitateľné.
„Odneste všetko, čo ste tu objavili do laboratória,“ zavelil major a obrátil sa k poručíkovi.
„Poručík, my ideme rýchlo do nemocnice!“
Nasadli do auta a odštartovali.

V nemocnici vyhľadali lekára, ktorý privezenú ranenú ženu ošetroval. Tento po bežnej obhliadke konštatoval, že postihnutá má poranenie hlavy, zrejme po silnom údere zozadu a bodnú ranu do hrude, z ktorej silne krvácala. Potrebovala ihneď operáciu.

Chirurg, ktorý ženu operoval vyšiel krátko potom, čo sa zhovárali s ošetrujúcim lekárom, z operačky s ustarosteným výrazom a zašiel v ústrety čakajúcim kriminalistom.
„Bohužiaľ, žena pred chvíľou umrela,“ konštatoval a vypovedal:
„Pred operáciou sa na chvíľu prebrala a povedala s námahou, že mala menšiu kolíziu, zrazila sa s iným autom. Vystúpila a chcela sa s vodičom porozprávať. Keď prišla k fordu, v aute nikto nebol, odrazu zacítila úder do hlavy. Prebrala sa na to, že ju znásilňuje muž s fúzikmi. Začala sa mu brániť a kričala. Vtedy zacítila silné bodnutie a viac si už nepamätala. V tej chvíli upadla znova do bezvedomia a, žiaľ, srdce jej vypovedalo.“
„Takže k operácii nedošlo?“ opýtal sa major.
„Nie, ani sme nezačali s uspávaním, snažili sme sa srdce resuscitovať, žiaľ, beznádejne,“ doložil chirurg.
„Bola znásilnená?“ vyzvedal poručík.
„Okrem bodných rán, ktoré boli dve, mala porušené genitálie, podrobnosti vám povie už patológ. Okrem silného vykrvácania smrť dokonal silný infarkt, to je všetko.“

Chirurg sa rozlúčil a vykročil vpred po nemocničnej chodbe. Major iba stačil poznamenať:
„Teda zneužitá a zabodnutá. Hrá tu rolu akýsi ford a muž s fúzikmi. Pamätáš sa,“ obrátil sa k poručíkovi a vykročil s ním po chodbe k východu.
„Pri vyšetrovaní v obchodnom centre nám jedna žena spomínala, že keď odchádzala zo služobného vchodu, videla tam stáť starší ford tmavohnedej farby a sedel v ňom muž.“
Poručík iba významne prikývol.
Dve vraždy v meste, samozrejme, vyvolali ohlas. Miestna tlač obšírne písala o udalosti a zdôrazňovala vyslovenú mienku istého vyšetrujúceho technika, že vraždy sú dosť zhodné. Major s pobúrením čítal článok, chcel sa rozčúliť a noviny predhodil poručíkovi na stôl, keď ho zrazu vyrušilo zvonenie telefónu. Volali z jednej policajnej stanice, že k nim prišiel zranený, krvácajúci muž. Ohlásil, že ho prepadli a bodli nožom.

Major s poručíkom sa ihneď vybrali do nemocnice, kde muža odviezli. Zranený muž s menom Teodor Letner po ošetrení vypovedal, že bol práve naklonený v garáži pod kapotou nad motorom. Zrazu ho napadol nejaký muž a pichol ho nožom zozadu. Našťastie práve prišlo nejaké auto ku garážam a vyrušený páchateľ ušiel do bočnej uličky.
„Bodná rana nie je veľká,“ potvrdil lekár, ktorý ho ošetroval, „pre istotu si ho tu ešte do zajtra necháme,“ poznamenal.

Pri obhliadke miesta v spoločnej garáži stálo doteraz auto napadnutého s otvorenou kapotou.
„Čudné, je to tmavohnedý ford,“ zamyslene povedal major Drozd, „tu niečo nehrá, zájdeme ešte za súdnym lekárom.“

Súdny lekár po dôkladnej prehliadke poranenia Teodora Letnera s presvedčením konštatoval, že na bodnutie použil páchateľ bodnú zbraň rovnakého druhu a veľkosti ako pri oboch zavraždených ženách.
„Trocha zarážajúci moment je, že obe ženy boli bodnuté na pravej strane.“
„Čo tým chcete povedať?“ so záujmom položil otázku major.
„Letner má však bodnú ranu, nie až tak hlbokú, vzadu na ľavom boku, nad panvovým kĺbom.“
„To značí…“
„Jedno neveľké bodnutie a nešikovne vykonané na ľavom boku,“ so sústredeným pohľadom chvíľu na majora, chvíľu na poručíka povedal a pokračoval: „Chcem tým povedať, že bodnutie mohol vykonať vlastnou ľavou rukou.“
Poručík takmer vybuchol:
„Veď Letner je ľavák. Podpisoval mi protokol výpovede ľavou rukou.“
„Hm, to nám veľa hovorí,“ povedal pokyvujúc hlavou major Drozd.

Muž ho zákerne pichol
Letner pri ďalšom výsluchu však stále tvrdil, že muž ho zákerne pichol a ušiel.
„Aj som ho zazrel, keď utekal, ale vo chvíli sa mi zatmelo v očiach a prebral som sa, keď kľačal nado mnou známy z garáže,“ presvedčoval a zatĺkal. Vykrúcal sa a tvrdil, že má alibi na dobu spomínaných vrážd.
„Zbytočne nás presviedčate,“ rázne ho zahriakol major.
„Naši technici vás usvedčili, keď podľa odliatku pneumatík z lesnej cesty neďaleko miesta, kde ste ženu znásilnili a bodnutím poranili, sú presne totožné s pneumatikami vášho fordu. A navyše, čo je podstatné, vaše spermie, ktoré objavili na tele jednej i druhej zavraždenej na základe DNA vás jasne usvedčuje z vraždy dvoch žien.“
Vtedy Letner stratil svoje sebavedomé obhajovanie sa a konečne sa priznal. Vypovedal, že čítal v novinách o podozrení, ako vrah vykonal vraždu. Urobil osudnú chybu, keď sa pichol sám, aby odviedol pozornosť od seba. A nepomohlo mu ani oholenie čiernych fúzikov.

__________________________________________________

Osudná chyba je jedna z devätnástich krátkych detektíviek, ktoré si môžete prečítať v knihe Vražda z pomsty od Miroslava Horáka. 

O autorovi
Miroslav Horák: Vražda z pomsty, Plat4M Books, 2012

Detektívky a kriminálne príbehy patria v súčasnosti k najvyhľadávanejším knižným žánrom.
Miroslav Horák (1932 - 2017) patril ku skúseným autorom stoviek poviedok a príbehov prichádza so zbierkou 19 prípadov, kde dvaja kriminalisti riešia vraždy rôzneho typu. Ide o súbor krátkych detektívnych príbehov, ktoré sa odohrávajú v mestskom i vidieckom prostredí. Príbehy vo svojom obsahu pri všetkých prípadoch vzájomne spája rovnaká dvojica kriminalistov kapitán Drozd a poručík Fialka. Riešia, dedukujú, no v závere vždy prípad vyriešia v prospech spravodlivosti.
A tak spoznáme vraha vysokoškolskej profesorky, milenca vytúženej ženy, herečky v divadle.